Denník začínajúcej orientálnej tanečnice

Autor: Júlia Vidová | 16.2.2016 o 20:09 | (upravené 16.2.2016 o 22:07) Karma článku: 1,51 | Prečítané:  428x

Orientálne vystúpenie tanečnice by malo byť zážitkom nielen pre publikum, ale aj pre tanečnicu samotnú. Vďaka lektorke, ktorá na video zvečnila naše prvé absolventské vystúpenie, konštatujem, že to teda zážitok bol. Zn.: Humorný!

Ako úplné začiatočníčky sme vystupovali v dvoch choreografiách, ktoré sme nacvičovali takmer pol roka. Na pódium sme sa zo všetkých síl snažili vkráčať vznešene. Prišli sme oblečené ako pestrofarebné „haratane“ – dlhá sukňa, nejaké tričko a bedrová šatka s cingrlátkami. Špeciálnym bonusom boli naše tváre stuhnuté v predsmrtnom kŕči. Úsmev bolo to posledné, čo by som asi vedela v tom strese urobiť. A hoci nás lektorka utešovala, že sme výborné, keď si prvotný „umelecký“ počin pozerám na videu, tak by som svoj vtedajší výkon neoznačila inak ako paródia na orientálny tanec.

Spolupráca s publikom?

Keďže sme si neboli isté ani jednou z choreografií, pozerali sme neustále jedna po druhej a „obkukávali“. Neskôr sme my Hlohovčanky skonštatovali, že Piešťanky to vedeli oveľa lepšie ako my... po rokoch predpokladám, že ony si o nás mysleli to isté. V publiku boli naši rodičia, deti a kamaráti, na ktorých sme počas prestávok odvážne kývali spoza opony. Počas nášho vystúpenia to však až také uvoľnené nebolo. Náš očný kontakt s publikom bol totiž nulový. Neviem ako ostatné tanečnice, ale keď som sa ja snažila odtrhnúť pohľad od tanečnice naľavo alebo napravo, so snahou pozrieť na moju rodinu, v tej sekunde som sa začala mýliť a potom som zachytávala správne pohyby až do konca choreografie. A podotýkam, že som nemala to šťastie tancovať až vzadu pri opone. Normálne som si to „vyžrala“ v prvom rade.

Rozhodnutie namiesto smútku

Na večierku bolo veľa tanečníc. Okrem absolventiek lektorky Nerife boli prizvané mnohé skupiny a sólistky zo Slovenska. Nikdy nezabudnem na okamih, keď som už mala odtancované a so zatajeným dychom som zo zákulisia pozorovala dve tanečnice „tigrice“. Mona a Suhayla zo Žiliny to roztočili s drum sólom a prvýkrát som videla, ako diváci nepredstierali záujem, ale fakt sa do tanca zapojili mentálne aj tlieskaním. Vtedy som sa prvýkrát rozhodla, že sa stanem naozajstnou orientálnou tanečnicou. Ďakujem! A čo vy, čitatelia tohto blogu? Akú máte skúsenosť s orientálnym tancom? Napíšte mi ju, prosím, do diskusie.    

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?