Pôvod orientálneho tanca siaha hlboko do minulosti a do Európy sa dostal z Blízkeho východu. Francúzi, ktorí kolonizovali Alžírsko, nazvali miestny tanec ako danse du ventre, čo môžeme preložiť ako tanec brucha, ale obrazne aj ako tanec života. Toto slovné spojenie sa dodnes používa aj v iných jazykových mutáciách, ako napr. bellydance, danza del ventre atď. Oveľa viac sa mi však pozdáva arabský význam „Rachs Šharchi“ (رقص شرقي) – teda východný, orientálny. Je krásnym pomenovaním zastrešujúcim kultúru, umenie, literatúru a tanec na východ nás. Pod východné tance spadá oveľa viac, ako len obecne nazývaný brušný tanec, ale tomu sa budem venovať niekedy nabudúce.
Orient verzus žurnalistika
Zdanlivo nespojiteľné je v mojom prípade realitou. Keď som sa pred rokmi rozhodovala, kam pôjdem na vysokú školu, žurnalistiku som si vybrala iba kvôli tomu, že sme ako druhý cudzí jazyk mali mať arabčinu. Hnusne ma oklamali! Ale zasa na druhej strane, asi by som teraz nepísala o orientálnom tanci, takže všetko je presne tak, ako má byť. A ako moja cesta pokračovala? Nesplnený sen o arabčine som si vynahradila hodinami orientálneho tanca. Náhradný jazyk nám dali vtedy španielčinu. Keďže som bola opäť flexibilná, aj do tohto jazyka som sa zamilovala a už o dva roky som písala svoju životnú kapitolu o Španielsku. Olééé!!! Tam už bola len krátka cesta k vášnivému flamengu. A kdeže som teraz? Čo iné ako bájna a dobrodružná India a jej bollywoodsky tanec, ktorý je spolu s veľavravnou mimikou doslova rečou tela. A teda pozrite, kam sme sa rýchlym prierezom dostali. Od trasenia bruchom až k indickému traseniu aj beľmom v oku. Volám sa July Cairo Giallo a som orientálna tanečnica. A ako výstižne napísal jeden z vás do diskusie, tanec je pre mňa presiahnutím toho, čo sa dá naučiť.